
V posledných mesiacoch počujem čoraz častejšie názor, že o viere netreba hovoriť, ale treba ju žiť. Určite áno. Povedzme si pravdu – už len to je častokrát dosť náročné. Avšak pýtam sa samej seba, či to stačí. A nielen to. Pýtam sa – a seba prvej – či vôbec niekedy Ježiš priniesol takéto učenie. Neviem si pomôcť, ale nech listujem rôznymi kapitolami evanjelií, nikde nenachádzam takýto návod na život v Kristovi.
Nie je to málo? Opäť sa zamýšľam najprv nad svojím životom. Ostať vo svojich kresťanských bublinách, v ktorých nám je dobre. Rozprávať sa s veriacimi kamarátmi o tom, čo Boh robí v našom živote, čítať si doma Sväté Písmo, na chválach vzdať Bohu úctu a v nedeľu prijať Krista do svojho srdca. Žiť dobrým životom a čakať, že sa nás niekto raz možno opýta, prečo sa k iným správame s láskou. A dovtedy si skúsenosť so živým Bohom nechať iba pre seba.
Nebudem klamať – aj pre mňa samú je to veľká výzva. Často ma zlomí strach z toho, čo na to ľudia povedia. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy môžeme vidieť ako si ľudia zaškatuľkujú kresťanov podľa kontroverzných káuz alebo vyjadrení konkrétnych jednotlivcov. Ale dnes chcem vysloviť modlitbu, aby nebol náš strach z toho, že budeme svedčiť väčší, ako to, že sme v našom živote zakúsili reálnu lásku Boha, ktorá mení srdce.
Ak Ježiš povedal, že máme ísť do celého sveta a hlásať evanjelium (Mk 16:15), myslím si, že tým nemyslel, že máme čakať, kým si iní všimnú naše správanie a prídu za nami oni sami. Vlastne je to presný opak toho, čo hovorí tento verš.
Ak sa Pavol pýta, ako ľudia uveria v toho, o ktorom nepočuli (Rim 10:14), stojí pred nami výzva nájsť spôsob, ako neostať vo svojej bubline, ale priblížiť sa k našim spolužiakom, kolegom, rodine a priniesť im radostnú zvesť.
Ak Peter a Ján tvrdia pod hrozbou väzenia, že nemôžu nehovoriť o tom, čo videli a počuli (Sk 4:20), prečo my, v slobodnom svete tvrdíme, že o Kristovi netreba príliš hovoriť?

Ale čo ak…
Protiargumentom na tieto slová by mohla byť otázka alebo skôr obava z toho, že my sami sme hriešni a často nežijeme lásku tak, ako Ježiš učil. Čo ak niekomu ohlásime Evanjelium a ostaneme konfrontovaní našimi hriechmi? Áno, može sa to stať. Môže sa stať aj to, že sa spustí debata o všetkých pádoch cirkvi od čias zmrtvýchvstania Ježiša. Môže sa stať aj to, že ostaneš odmietnutý.
ČO S TÝM?
- NEROB ADVOKÁTA
Našou primárnou úlohou nie je robiť advokáta. Našou úlohou je sprostredkovať ľuďom to, že ich Boh tak miluje, že dal svojho jediného Syna, ktorý zomrel za to, aby sme mali večný život a nemuseli tak zaplatiť mzdu za hriech, ktorou je smrť. - UVERIŤ NEZNAMENÁ UŽ NIKDY NEZHREŠIŤ
Hoci si to možno niektorí takto predstavujú. Stačí sa opäť pozrieť do evanjelií. Napriek tomu, že apoštoli boli najbližší Ježišovi priatelia, aj oni padali. Peter bol pokrytenký voči pohanom (Gal 2: 11-14), Pavol a Barnabáš sa pohádali natoľko, že spolu nepokračovali v cestách (Sk 15:36-40), a napokon aj najbližší učeník Pána – Ján v 1. Jánovom liste v 1:8-10 priznáva, že “Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, robíme ho klamárom a jeho slovo v nás nie je.” No napriek tomu neostali ticho, keď Ježiš vstal z mŕtvych. - STRACH Z ODMIETNUTIA
Je asi najväčším strašiakom, ktorý nás umlčí vo väčšine prípadov. Povzbudením nám môže byť slovo z 2. listu Timoteja – “Hlásaj slovo, naliehaj vhod či nevhod, usvedčuj, napomínaj, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a náukou.” Hlásať slovo vhod aj nevhod neznamená, že máš vyvíjať nátlak alebo niekoho nútiť uveriť. Veď vieme, že viera a obrátenie je darom, ktorý dáva Boh. Avšak ohlásenie slova zaseje semienko. Možno nikdy neuvidíš ako vyklíči. Možno ho tvoj blížny odmietne. A to prírodzene vedie k istej forme frustrácie. No myslím, že je dôležité povedať, že našou úlohou je slovo ohlásiť. To, ako s ním naloží daná osoba alebo to, nakoľko si otvorí preň srdce už nie je v našej moci. A ktovie, možno budú tvoje obavy úplne zbytočné a zrazu budeš svedkom toho, ako sa ďalšia duša rozhodne odovzdať svoj život Bohu. 🙂
Spolužiaci mi ohlásili Krista v čase, keď som neverila a prežívala ťažšie obdobie
Budem aj osobná. V mojich 15 rokoch mi moji spolužiaci na strednej cirkevnej škole prvykrát ohlásili Ježiša. Jeho lásku, starostlivosť a spásu. Premýšľam doteraz, ako by sa môj život uberal, ak by si svoju vieru nechali iba pre seba. Opýtala by som sa ich, prečo ich život vyzerá byť naplnený zatiaľ čo môj bol prázdny? Neviem. Ale som vďačná, že neostali ticho. Určite sa v našom okolí nájdu ľudia, ktorí naberú dostatok odvahy na to, aby sa spýtali, čo nás motivuje k tomu, aby sme náš život žili čo najlepšie alebo to, prečo sa v určitých momentoch zachováme odlišne od väčšiny. Čo však s ľuďmi, ktorí túto odvahu nenaberú, no napriek tomu ich denne stretávame v našom okolí?
Ako nemlčať?
Nech tento článok nie je iba úvahou, pridávam tu aj zopár tipov, ako si vieru nenechať iba pre seba a možno tak vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Rozumiem, že táto praktická časť je tou najnáročnejšou časťou. A možno osobitne pre introvertov. Sama prežívam, že nie je nič náročnejšie ako to, keď sa stretne horiace srdce pre evanjalizáciu s introvertom súčasne v jednom tele. No nebojte, mám tu pár tipov aj pre introvetnejšie povahy. 🙂
- NAPÍŠ LIST
Keď som bola čerstvo po obrátení, spolu s kamoškou sme písali citáty z Biblie na papieriky a nechávali ich za stieračmi aut. A aj v kaviarňach, podnikoch a vlakoch. Naše srdcia horeli pre Pána a túžili sme, aby o ňom počul každý. Nikdy sme sa nedozvedeli, čo bolo s ľuďmi, ktorí ich našli. Možno ich zahodili. Ale čo ak niekoho práve ten jeden verš priviedol k Bohu? Nebolo by to úžasné?
Ak máš vo svojom okolí niekoho, komu by si rád ohlásil Krista, no nevieš nabrať odvahu, nemusíš nutne hovoriť. Napíš mu list. Či už anonymne alebo s vlastným podpisom. Môže to byť prvým krokom k jeho ceste za Kristom.
- SOCIÁLNE SIETE
Sociálne siete ponúkajú nekonečno možností. Od natáčania reelsiek pre tých odvážnejších, až po prezdieľanie rôzneho kresťanského obsahu, ktorého je v dnešnej dobe naozaj mnoho. (Bohu vďaka!). Taktiež môžeš iba preposlať svojmu spolužiakovi jednoduchú grafiku s citátom z Božieho slova. Alebo prezdieľať v stories na 24 hodín príspevok, ktorý ťa povzbudil. Alebo napíš svedectvo, ak niečo pekné v daný deň s Bohom zažiješ.
- POVEDZ SVEDECTVO
Konal Boh v tvojom živote? Nenechaj si to pre seba! Hovor o tom svojim priateľom aj rodine. Svedectvo je skvelá forma evanjelizácie, pretože odráža tvoju vlasnú skúsenosť s Kristom.
- POZVI HO NA OTVORENÉ STRETKO TVOJHO SPOLOČENSTVA
Ak má tvoje spoločenstvo otvorené chvály, neváhaj pozvať svojho kamoša aj tam. Zájdite potom aj napríklad do kaviarne, kde sa budete môcť o tomto čase porozprávať. Je to opäť skvelá príležitosť na stretnutie s Bohom.
- PONÚKNI MODLITBU
Prežíva niekto niečo ťažké v tvojom okolí? Ponúkni mu modlitbu! A ideálne hneď na mieste. Stačí krátko a stručne – poďakuj za daného človeka Bohu – za to, ako ho zázračne stvoril a modli sa za uzdravenie jeho srdca a vyliatie Božej lásky.
Tieto skutky nás nestoja veľa úsilia, no sú skvelou bránou ku Kristovi. Nie sú dotieravé a neberú zo slobody toho druhého. Chcú iba trošku odvahy a vnímavé srdce. 🙂
Buď citlivý na Ducha Svätého
Tento posledný bod spája všetky predošlé body (a to aj tie nevypovedané) do jedného. Potrebujeme byť citliví na Ducha Svätého a pýtať sa ho, kde nás chce mať. Čo máme robiť a čo máme hovoriť. Musíme deň čo deň prosiť o odvahu, silu a jeho dary. Duch Svätý je skvelým pomocníkom v každodennom živote a ak ho pozveš do svojich bežných dní, garantujem ti, že budú vyzerať inak. Budú lepšie. Tak teda – prajem nám, nech našu vieru sprevádzajú skutky, Boží obraz a láska, podľa ktorej nás budú ostatní poznať. No taktiež si prajem, nech si našu vieru nenecháme iba pre seba. Nedovoľme, aby sme si našu nečinnosť alebo ticho ospravedlňovali tým, že sa snažíme žiť príkladným životom. Verím, že ak sa nám dostalo milosti poznať Boha, dlžíme tomuto svetu stretnutie s Kristom.