Ticho, ktoré ma pozýva zomrieť spolu s Tebou. Ach, koľkých rán som sa voči Tebe dopustila? Čo všetko mám teraz nechať zomrieť? Spomínam na pekné chvíle, ktoré sme spolu prežili.. Ale aj na tie, kedy som mohla a mala byť svätou a nebola som. Teraz ti ich všetky dávam a prosím o odpustenie. Na pohľad mrtvému Bohu. Nemala som to spraviť skôr? Nemala som ísť za Tebou.. aj za svojími blízkymi kým ešte žili? Núti ma to zamyslieť sa a urovnať si moje spory. S inými aj so sebou.
Vieš, niekedy som stratila nádej, že si živý Boh. A myslela si, že nič nezmôžeš. Ale čosi mi hovorí, že to bola milná predstava. Lebo veď, akoby potom bolo možné, že vedieš moje kroky? Že mi šepkáš, čo je správne? Že keď padnem, počujem tvoju vetu: Talitha kum? Nie je to teda predzvesť toho, čo sa stane dnes večer? Nie je to tak, že keď povieš “dievča hovorím ti vstaň” nevstanem z hrobu iba ja? Zdá sa mi to, alebo naozaj so zapadajúcim slnkom začínam cítiť vychádzajúci život?
Zdieľaj tento článok:
Share on facebook
