Ak je na tomto svete niečo, čo mi vie zakaždým vyčarovať úsmev na tvári, je to západ slnka, pri ktorom hrá nebo všetkými farbami. V jeden deň som si však uvedomila, že tieto večerné scenérie nie sú iba náhodou počasia, ktoré mi zdvihnú náladu. Je v tom viac. Je v tom On.
Dnes už viem, že Boh bol so mnou pri mojich všetkých radostiach aj slzách
Hoci si presne nepamätám ten deň, kedy som to pochopila, utkvelo to vo mne tak silno, že sa to stalo neoddeliteľnou pravdou môjho života. Pri pohľade na slnko, ktoré padalo na mesto mi Ježiš povedal jednu jednoduchú, no prenikavú vetu: Keď budeš vidieť tento západ slnka vedz, že vtedy som s Tebou.
Zrazu som si vybavila všetky momenty v mojom živote, ktoré sa mi spájajú s krásnym západom slnka. Vtedy, keď som sa cítila sama a hľadela na západ slnka z okna mojej izby, On bol so mnou. Nebola som sama. Keď som písala básne a šla do hĺbky mojich zranení, On bol so mnou a plakal tiež. Keď v mojom živote na kvitnúcej lúke, ktorú pokrývali lúče zapadajucého slnka, začínala kvitnúť aj láska, ktorá ma teraz vedie pred svadobný oltár, On o tom vedel a bol tam spolu s nami. Už vtedy nás sprevádzal a tešil sa z nás, pretože vedel, čo bude nasledovať. Zažila som krásne západy slnka s mojimi priateľmi, a dnes viem, že Ježiš je naozaj našim priateľom, pretože aj vtedy bol tam. A nakoniec, moje najkrajšie a najuprímnejšie modlitby boli tiež v Jeho Božskej prítomnosti schované za farby neba. Dnes som si istá, že počúval moje každé jedno slovo a ani jedno z nich nebolo márne.
Tí, ktorých tento rok čakajú štátnice, prípadne ich už majú za sebou, zaiste rozumejú tomu, koľko úsilia, stresu a niekedy aj zúfalstva si táto skúška vyžaduje. Včera, po učení v kaviarni, som výnimočne domov nešla ako zvyčajne MHDčkou, pretože mi skrsol nápad, že by bolo fajn sa prejsť.. pomodliť.. nadýchnuť sa. Alebo vydýchnuť? Bol to náročný deň. Jeden z tých kedy sa máte chuť vykašľať na titul. Boh je v “maličkostiach” a veľmi rýchlo som pochopila, že ísť sa prejsť nebola iba skrsnutá myšlienka, ale Ježišovo volanie. Po chvíľke kráčania ma celú obklopil nádherný západ slnka. S modro-rúžovo-fialovo-oranžovou oblohou. Takou, ktorú keď vidíš, vytiahneš mobil a nedá ti inak ako sfotiť si ju. Zrazu mi to došlo. Ty si so mnou. Si so mnou v tejto situácií. Si tu a chceš ma potešiť. Uistiť. Keď vidím tento západ slnka, viem, že Boh je so mnou. A prečo o tom píšem? Pretože krásnou oblohou Boh nechce povedať, že je so mnou iba mne.
Ježiš je krásou, ktorá sa dáva aj tebe
Keď som sa na chvíľu zastavila, naskytol sa mi ešte o niečo výnimočnejší pohľad. V dialke, akoby na zapadajúcom nebi, bolo vidno hrad. Ak si to nevieš predstaviť, stačí, že sa pozrieš na titulnú fotografiu tohto článku. Bolo to ako vidieť na chvíľku Božie kráľovstvo. Jeho majestát. Tam, kde prebýva. Tam, kde na nás čaká. Pýtala som sa samej seba, aké to asi bude, keď k Nemu raz prídeme. V tom sa mi Ježiš prihovoril láskavými slovami, a Jeho slová sú dôvodom toho, prečo píšem tieto riadky.
Nechaj sa zviesť Jeho prítomnosťou, pretože nie je nič sladšie, ako vedieť, že si v Božej prítomnosti.
Možno si niekedy Ježiša predstavujeme ako niekoho v diaľke, na krásnom tróne. Ako niekoho, na koho ani nemáme dosah a je naozaj veľmi ďaleko. No včera mi veľmi rýchlo vysvetlil, že pravda je taká, že On nesedí na tróne v krásnom hrade, ale na zemi pri našich nohách. Že je s nami v najdôležitejších, ale aj úplne bežných a každodenných radostiach a starostiach. Mne sa dáva poznať skrze dokonalý západ slnka. A tebe? Čo je tou krásou, v ktorej ho môžeš každý deň stretnúť?
Ak nevieš odpovedať, hľadaj odpoveď. Pretože pravda je taká, že Ježiš sa snaží ukázať všetkým svojim deťom, že je s nimi. Skrze rôzne podoby. Nechaj sa zviesť Jeho láskou. Nechaj sa zviesť Jeho prítomnosťou, pretože nie je nič sladšie, ako vedieť, že si v Božej prítomnosti.
Vtedy viem, v koho som uverila
Áno, aj ja často mávam pocit, že neviem byť citlivá na Jeho prítomnosť. Často ma prenikne smútok z toho, že ho nevidím, necítim, nepočujem. A pritom stačí jeden západ slnka na to, aby som si uvedomila, že On je so mnou, ba hneď vedľa mňa. Niekedy stačí jeden západ slnka na to, aby si uveril, že Boh existuje.
Pamätám si na to, ako som sa raz opýtala, či je možné, aby pri takomto dokonalom západe slnka bolo možné to, aby Boh neexistoval. Na to som dostala promptnú odpoveď od môjho neveriaceho spolužiaka: Samozrejme, že áno. No ja som sa pousmiala, pretože viem, že keď sa pozriem na západ slnka, nikdy to neostane iba pri úsmeve z potešenia. Vždy ma pri tom naplní hlboký pokoj, srdce sa mi naplní chválou a moje ja je plné až po okraj nadprirodzenej krásy. A presne pri tomto pocite viem, že On je. Vďaka tomu viem, v koho som uverila. A že Ten, v koho som uverila je so mnou.
